Ako som si pustil nohy na Špacír

Autor: Martin Drozd | 3.5.2015 o 22:27 | (upravené 4.5.2015 o 22:17) Karma článku: 4,24 | Prečítané:  474x

Špacír. Význam podľa slovníka cudzích slov je "procházka". Je tomu naozaj tak? Zistíte to, ak sa zúčastníte rovnomenného 100 km pochodu.

Prihlásil som sa na poslednú chvíľu, v posledný deň registrácie. Voľných miest dostatok, predpoveď počasia na noc z piatka na sobotu zrejme mnohých odradila. Malo totiž pršať. No a čo? Po minulovíkendovej "HOT" Lazovke som sa tešil na príjemné schladenie. Vo Vsetínskych vrchoch som ešte nebol a tiež časti hrebeňov Javorníkov a Kysuckých Beskýd mi chýbali do "portfólia", takže balenie sa konalo tiež na poslednú chvíľu. Štart Špacíru bol naplánovaný na polnoc z piatka na sobotu (1.-2. máj) a tak som mal celú sobotu vyhradenú na prípravy, a toľko potrebný predštartovný spánok.

Do Vsetína som dorazil posledným vlakom niečo málo po siedmej večer a bez problémov našiel miesto štartu, umiestnené v skautskom centre. Bol som zrejme jeden z prvých registrovaných "Špacírnikov", súdiac podľa zoznamov mien v ktorých ma organizátor zaškrtol. Vyfasoval som itinerár, čo bola v podstate obdĺžniková kartička s výškovým profilom trasy, so zobrazením hlavných vrcholov, kilometrážou a časomierou. Veľmi praktické.

Hneď na registrácii som si nemohol nevšimnúť agitačný transparent zavesený priamo nad registračným stolíkom organizátorov, hlásajúci vtipné a veľmi trefné heslo: "OPRUZENÁ ŘIŤ - NEPŘÍTEL POCHODUJÍCÍHO LIDU"... Kto už išiel stovku, vie, o čom to heslo je :) A tak som začal spoznávať "Špacírnicky" humor, ktorým bola akcia doslova prešpikovaná. Orgovia nenechali nič na náhode a 16. ročník tématicky zasadili do niekdajších prvomájových osláv bývalého režimu :)

Po registrácii som si našiel miesto v protiľahlej klubovni skautského oddielu. Plánoval som sa ešte pred štartom trošku vyspať, avšak na mieste som zistil, že nemám spacák ani karimatku. Jasné, to by som ani nebol ja... Našťastie klubovňa bola plne vybavená, a tak som si požičal deku, vankúš a ako karimatka poslúžil molitan na cvičenie. Paráda!

Spať sa veľmi nedalo, onedlho začali prichádať ďalší Špacírnici a Špacírničky. Dve hodinky ležania so zatvorenými očami však pomohli. O cca 22.45 som sa zbalil a presunul na predštartovný brífing do "hlavného stanu". Tam to už vrelo a praskalo vo švíkoch, ale zmestil som sa.

Z brífingu som sa dozvedel, že na trase by mala byť jedna "živá" kontrola, v Makovskom priesmyku, čo je cca 45. kilometer. A pivo pre každého na vrchole rozhľadne Sůkenická, ktoré tam orgovia krvopotne vyniesli deň predtým, paráda! Obzeral som sa po známych tvárach, ale okrem Martina Hamroziho a Pavla Škabrahu som nikoho nevidel. Prehodil som s nimi pár slov, ako ide život, ako to každému behá, však to poznáte... Agitačné prvomájové heslá v špacírnickom duchu pokračovali, dobre som sa bavil, veď posúďte sami:

Tak, to by sme mali, je čas vyraziť... Dav zhruba 150 účastníkov XVI. zjazdu špacírnikov a špacírnic odštartoval presne o polnoci, orgovia "hejno blbounů" pekne vyviedli s komunistickými mávatkami von z mesta na červenú značku, odkiaľ sa už každý pobral "vstříc" svojmu osudu. Nevedel som aké tempo zvoliť, predsa len Lazovka pred týždňom svoje stopy zanechala, fyzicky som síce zregeneroval ale zo skúsenosti viem, že druhá stovka hneď týždeň po sebe sa podpíše minimálne na únave neskôr na trase. Napriek tomu som sa zavesil na čelo vedúcej skupinky, odhadom tak 10-15 člennej, a rozhodol sa ich držať aspoň počas noci. Prvú časť trasy do Makovského priesmyku som išiel po prvý raz, orientačne síce jednoduché - stále po červenej až na niekoľko málo miest, ale... v mojom prípade kufrovací škriatok nikdy nespí.

Na 100 km trase malo byť cca 3,600 m prevýšenie, čo nie je ani málo, ani veľa, tak akurát. Dal som si za cieľ sa pokúsiť prvú polovicu zvládnuť čo najrýchlejšie, získať čas, a tú druhú už nejako zotrvačnosťou "doraziť" v zmysle hesla:

Jemne mrholilo, a do prvého kopca na hrebeň som sa poriadne zapotil. Stále sa držím vedúcej skupinky, predbieha ma chlapík so psom, a asi Pavel Škabraha, v tej hmle som si ale nebol istý. Tempo som mal svižné, takové hopsoklusové, držal som priemer 6 km/h čo mi viac než stačilo. Výrazné stúpania som nevnímal. Asi niekde okolo Vsackého Cábu ma dohonil Martin Hamrozi.

Super, Martin je rychlík, budem sa ho držať, v noci ma potiahne. Aj sa tak stalo, kecali sme, bežali, kecali a zasa bežali. Kilometre utekali, postupne cez vrcholy Ptáčnice, Vsacký Beskyd, Vsacká Tanečnice, Soláň, Pálenice až na Vysokú, najvyšší kopec Vsetínskych vrchov.

Pred Vysokou začalo svitať. Tešil som sa na organizátorské pivo na vrchole Sůkenickej rozhľadne.

Privítala ma milá pani. Máte pivo? Prečítajte si tento odkaz, odvetila...

Tak to je paráda! Špacírnicky humor orgov ma opäť dostal a ja som sa rozosmial :) Kúpil som teda dve turistické známky, milej pani poďakoval a odpochodoval smer Ma(k)ovský priesmyk, kde mala byť občerstvovacia stanica, ktorú som si teda nechcel nechať rozvracať...

K "Bufetu u partizána" som docupital o 7:45 ráno, a servis bol skvelý! Párky, kola, banán... Nič lepšieho si po 45 kilometroch nemôžete želať... Doplnil som vodu, vyriešil menší problém s roztrhnutým batohom a rozlúčil sa s milým personálom. Ešte predtým okolo šiestej ráno prestalo definitívne mrholiť, krajina zostávala zahalená v hmle, ktorá sa kde-tu trhala a ponúkala zaujímavé scenérie.

Z Makovského priesmyku ma mala čakať náročnejšia polovica trasy, ako som sa dozvedel od Martina a Pavla na štarte. Sledoval som neustále červenú značku. Smer Bútorky, Veľký a Malý Javorník, tento hrebeň som poznal. Prekvapili ma pretrvávajúce snehové polia okolo Javorníkov (ešte pred 4 týždňami to tam vyzeralo takto), tajomné v hmle zahalené perspektívy, už menej prekvapili stopy medveďa a holoruby na slovenskej strane hranice.

Tešil som sa na teplé jedlo na chate Portáš, čo malo byť cca 65 km.

Tam som plánoval prvú dlhšiu zastávku. Birel, káva, pomarančový džús (zmena chuti je pre mňa na stovke dôležitá), kurací vývar. Všetko potrebné som vstrebal a za cca 40 minút pokračoval už profilovo mierne klesajúcim terénom do cieľa. Ten bol však ešte poriadne ďaleko. Najprv výstup na Makytu. Definitívne sa vyčasilo, v mojom prípade niekde pred spomínaným vrcholom Makyty. A takto to tam vyzeralo, výstup po hrebeni (nevšimol som si traverz červenej) a neľutoval som. Scény ako z Temnohnozdu v Pánovi Prsteňov :)

Z vrchola Makyty červená značka opustila štátnu hranicu a pokračovala ďalej v smere Valašská Kýčera, Šerklava až do Radošova - rázcestia, kde sa napojila na zelenú značku vedúcu už do Vsetína. Krajina ponúkala krásne výhľady.

Posledný výraznejší vrchol na trase bol kopec so zvláštnym menom Filka. Pred ním som v sedle objavil skupinku orgov, ktorí ponúkali horalky, jablká a odznaky s nápisom "neznášam Filku" :) Veľmi podarené. Mávol som rukou, že nejaký ďalší kopec ma predsa neodradí. Stúpanie však nemalo konca-kraja. Výživné, neviem či niečo vo vsetínskom slangu znamená slovo filka, ale jedno určite: nekonečné stúpanie!

Z tohto vrchla to malo byť už len dolu kopcom, ale len zdanlivo. Ešte vrchol nevýrazného kopca Jahodný, a viacero menších kopčekov, strmších klesaní s lepivým blatkom, kalužami, no masáž chodidiel perfektná. Konečne som uvidel na obzore Ústí u Vsetína a Vsetín.

Zostávalo prekročiť Bečvu a dokráčať do cieľa...

Kde som sa doplazil, či vlastne podľa pravidiel Špacíru doliezol celkovo 14. v čase 19h 37m, zazvonil na zvonec, obdržal horalku, pivo, kofolu a lavór s teplou vodou - geniálnu vec, ktorú by mali mať v cieli všade. Ale nie, lavór je výsadou Špacíru, má to patentované! Ďakujem organizátorom za tento počin, za organizáciu akcie inej v každom smere, než na aké sme zvyknutí, za ich skvelý humor. Práve "špacírnickym" humorom sa Špacír nezištne zapísal do mojich memoárov a navždy tam tiež zostane. No a nakoniec ďakujem za titul Valašského lezúňa :) Vidíme sa možno o rok!

PS: Titul Valašského lezúňa si môže zapísať ten, kto trasu Špacíru absolvuje v čase do 24 hodín :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?