Report: Prvý ročník diaľkového pochodu 100 km Javorníkmi

Autor: Martin Drozd | 11.8.2013 o 19:00 | (upravené 12.8.2013 o 18:32) Karma článku: 6,76 | Prečítané:  607x

Javorníky sú čarovné pohorie, kto by ich nepoznal? Viete však, čo ukrýva názov "100 km Javorníkmi" (J100)? Všetko sa to začalo v roku 2012 tzv. nultým - skúšobným ročníkom nového diaľkového pochodu na Slovensku, ktorý vymyslel, naplánoval a zorganizoval Rado Harach s priateľmi.

O akcii

Oficiálne organizačné info o pochode si môžete prečítať na webe, ja však budem písať o akcii očami účastníka. Na nultom ročníku sme spolu s priateľkou Zuzkou pomohli Radovi zabezpečiť živú kontrolu na horskej chate Portáš, vtedy trasa začínala v Považskej Bystrici a cieľ bol v Čadci. V tomto roku tomu bolo presne naopak.

Treba sa rozchodiť

Keďže Bánovská stovka v polovici mája bola mojou poslednou absolvovanou, nedával som si žiadne časové ciele a chcel som sa len "rozchodiť" no najmä potrénovať na blížiaci sa vrchol sezóny - preteky UTMB okolo Mt Blancu, konkrétne trasu TDS (dĺžka 119 km s prevýšením 7,250 m). Výsledný čas na trase J100 s parametrami 102 km a +3,800 m by mi mal odpovedať na otázku, koľko času približne budem potrebovať na zvládnutie TDS (s prihliadnutím na špecifické podmienky akými sú počasie a nadmorská výška).

Odštartované!

Naspäť ale k Javorníckej stovke. Spoločný štart z Námestia slobody v Čadci bol stanovený na 7.30 hod. v sobotu 10. augusta. Účastníkov na štarte sa zišlo takmer rovných 100, počasie malo byť viac ako ideálne - po subtropických horúčavách sa v piatok radikálne ochladilo, v sobotu predpoveď hlásila teploty na horách od 6 - 15°C a mierne mrholenie. Po piatkovom rýchlom studenom fronte no najmä bleskobití, ktoré neustávalo ani v noci, som sa vôbec nevyspal. Navyše ráno meškala MHD pravdepodobne kvôli výpadku trolejového vedenia, a tak som stihol ranný vlak do Čadce s pomocou taxíka.

Čadca -> Kýčera

Konečne v Čadci na štarte, vítanie sa a pozdravy od známych, menej známych aj neznámych účastníkov, vyfasovanie kontrolného hárku a už sa štartovalo. Plán bol držať sa v prvej 50-tke, pridať sa k niekomu s podobným tempom, rovinky klusať a kopce zbiehať. Prvá kontrola bola už na kilometri s číslom 3,7 - na rázcestníku Kýčera, kde bolo treba odpísať do hárka kontrolné heslo. Na K1 som dorazil o 8:03 h a hneď vyštartoval ďalej.

Kýčera -> Črchľa -> Chotárny kopec -> Blažková -> Petránky

Počasie ideálne: drobné mrholenie príjemne chladilo, výhľady síce nulové, ale aspoň sa nebudem zdržovať obľúbeným fotením a cesta bude pekne odsýpať. Aj odsýpala, zrazu tu bola K2 - rozhľadňa Zákopčie na Petránkach (12,8 km) s Romanom Minarovičom. Ten ma privítal zvyčajným "...čau Martin, čo tu robíš tak neskoro...", zapísal mi čas 9:26 a už sa venoval návalu ďalších pochodníkov. Držal som sa okolo 35 miesta, čo nebolo zlé. Po doplnení vody, hroznovom cukri a sójovej tyčke som sa pohol ďalej. Ešte som len na začiatku, ešte to bude dlhé...

Vibrujúce lýtko

Rozbehol som sa po zvlnenom chodníku a dobehol Peťa Cisára. Chvíľu sme išli spolu, rovinky klusali, až cca okolo 15 km po došľape ako blesk udrela kŕč do pravého lýtka. Musel som zastaviť, nemohol som vôbec napriamiť kotník. Prepálil som tempo? To nebolo pravdepodobné. Málo horčíku? Asi nie, pil som horčíkovú vodu... Najlogickejším vysvetlením ktoré ma napadlo bol studený vietor, ktorý asi priveľmi mrazil odkryté lýtka a spôsobil kŕč. Sadol som si na kraj chodníka a ohmatal lýtko. Trojhlavý lýtkový sval vibroval sám od seba a na dotyk bolel. Skúsil som najprv sval zahriať šúchaním a potom jemnou masážou. Kotník som po chvíli napriamil, ale bolesť pretrvávala a celé to vibrovalo. Natiahol som na obidve lýtka kompresné sťahováky a opätovne sa snažil zahriať lýtkový sval. Prešlo 15 minút a skúsil som sa postaviť. Išlo to, ale bežať som s tým nemohol. Pri každom došľape bolesť. Takže OK, krokom, keď nejde inak, pomyslel som si a opatrne som vykročil. Bál som sa aby sval nebol natiahnutý, ale kráčať som mohol.

Neskôr sa prejavil účinok sťahovačky, cítil som ako sa lýtko zahrieva, a tak som zrýchlil a nalial do seba pre istotu ampulku magnezia. Všímal som si okolitú krajinu a nemyslel na bolesť. Bolesť neexistuje, je len v mojej hlave. Z hmly sa vynárali tu osamotené stromy, tu kravy ležiace na lúke. Biely opar začal riednuť a dokonca sa objavili zreteľné obrysy kopcov. Fotil som moderné umenie: obesenca, kovový strom, mamuta a podobné výjavy. Lýtko vyzeralo byť OK, aj keď každý došľap som stále cítil.

Petránky -> Vrchrieka nad Petránkami -> Pod Jakubovským vrchom -> Jakubovský vrch -> Sedlo pod Grapou -> Nad Vrchriekou -> Kamenité -> Bielovci -> Semeteš

Opatrne som zbehol po kamenistej a blatistej cestičke na tretiu kontrolu (30,8 km) v sedle Semeteš - pohostinstvo "U Cipára". Čas 12:10, jedna desiatka pivečko, chlieb s masťou a hybaj ďalej. Mal som chuť ešte na jedno čapované podľa hesla "najlepší jonťák je pivo" a tiež som sa zasmial na tričku vyvesenom na bare s nápisom "Two beer or no two beer - Shakesbeer" :) Nie, jedno stačí, treba pokračovať, na ďalšiu kontrolu to bolo vyše 18 km.

Semeteš -> Solíkovci -> Vrchrieka -> Melocík -> Pod Čerenkou -> Nad Zápačou -> Sedlo pod Hričovcom -> Bútorky -> Kasárne

Zo sedla Semeteš viedla výživná asfaltka naspäť hore na hrebeň, minul som pasúce sa kone, lesníkov či urbárnikov páliacich v lese haluzie. Prekrižoval som hlavnú cestu na ktorej bola nejaká krčma. Pokušenie sa zastaviť som prekonal a pokračoval ďalej, začínal som mať celkom slušný hlad a tešil som sa na občerstvovačku K4 - Kasárne, horský hotel Fran (48,9 km).

Tam som dorazil o 15:56 teda za 8,5 hodiny od štartu. Bol som spokojný s časom, polovica trasy za menej ako 10 hodín ma vždy poteší. Rado tu pripravil menšie "lukulské hody". Banány, korbáčiky, rôzne sladké tyčinky, a pozor bonus: prírodný Redbull s názvom Iskiate, čo je zmes vody, citrónovej šťavy, medu a semiačok Chia. Vypil som toho asi 4 deci, zjedol 2 banány, asi 10 korbáčikov, trochu oddýchol, navliekol sa do bundy a vrhol na krátku, ale výživnú zjazdovku vedúcu naspäť na hrebeň.

Kasárne -> Sedlo Veľký Javorník -> Sedlo Gežov -> Sedlo Stratenec -> Bukovina -> Malý Javorník   -> Sedlo Malý Javorník -> Frňovské sedlo -> Pod Stolečným vrchom -> Horský hotel Portáš

Iskiate zrejme účinkovalo, lebo nohy som mal o chvíľu zázračne ľahké a lýtko definitívne prestalo bolieť. Opäť som sa rozbehol a klusal cez obidva Javorníky príjemným zvlneným terénom. Na Malom Javorníku som pozdravil početnú skupinku turistov a uháňal dole na K5 Portáš (61,7 km). Na Portáši bola organizátorom zabezpečená polievka podľa vlastného výberu, super! Ponuku teplého jedla som však nevyužil, nejako som nemal na polievku chuť. Kontrola mi zapísala čas 18:18 a po vstrebaní magnéziového nápoja a zjedení dvoch nektariniek (mňááám, ako dobre chutia po 60 kilometroch) som začal klesať už po modrej značke, vedúcej postupne až do cieľa.

Horský hotel Portáš -> Stolečné -> Horná Mariková (Modlatín)

Dobehol som skupinku stovkárov ale hneď ich aj stratil za Stolečným, kde bola v poradí druhá kontrola s heslom (K6, 63,5 km). Aj keď som sa snažil, dobehnúť sa mi ich už nepodarilo. Zo Stolečného do Hornej Marikovej boli na výber 2 variantry trasy: A = po regulérnej modrej TZ, alebo B = po lesnej asfaltke, vedúca paralelne s trasou A. Vybral som si lesnú asfaltku, nakoľko Rado písal, že modrá značka je značne "zarúbaná" teda "upravená" lesníkmi, miestami chýba značenie, atď. Kto si dobre pozrel mapu, ten si mohol zostup do Marikovej ešte viac spríjemniť a najmä skrátiť - zbehnúť do osady Vlkov a ďalej po ceste až na kontrolu č. 7 umiestnenú v miestnej krčme. Tu by som odporúčal (v záujme regulérnosti dodržania trasy) umiestniť v druhom ročníku kontrolu s heslom na trasu B niekde uprostred lesnej asfaltky. Na kotrolu v Hornej Marikovej (73,6 km) som prišiel v čase 20:24, teda už po západe Slnka. Kontrolóri na K7 mali výborné "slovenské hamburgery" resp. chleby s masťou, chleby s čokoládovou nátierkou, banány a kupóny na nápoj (pivo alebo kofola). Zapil som teda jeden mastný chlieb pivným jonťákom a vyrazil.

Horná Mariková (Modlatín) -> Orgoňova Kýčera -> Sedlo Chrholinec -> Sedlo Klapy -> Lopatina -> Považská Bystrica

Posledné kilometre sú spravidla vždy najdlhšie, najúnavnejšie a najbolestivejšie. Snažil som sa zbiehať kopce, ale beh pripomínal skôr šúchanie nôh o rohožku, alebo špeciálny druh stepu. Nasadil som teda rýchly krok a sledoval značenie. Nočná časť trasy (pre mňa začínala z Hornej Marikovej) bola vynikajúco značená reflexnými bodmi na stromoch, zablúdiť alebo zle odbočiť sa takmer nedalo. S výnimkou jedného miesta, kde som si reflexku v húštine nevšimol a pokračoval cez elektrický ohradník po vyšlapanom chodníku priamo k spiacim kravám (spia kravy?). Keď sa naraz okolo mňa objavilo asi 20 očí, rýchlo som sa vyparil a správny smer už našiel.

Reflexné srny

Reflexné značenie malo ešte jedno humorné úskalie. V jednej chvíli pozerám na reflexku, umiestnenú mimo cestičky na lúke tesne pri lese. Žeby tadiaľto viedol chodník? Podídem bližšie a naraz sa svetlo rozmnožilo z jedného na štyry. Vysvitlo, že to boli srny, a jedna sa na mňa z diaľky pozerala len jedným okom :)

Z Hornej Marikovej sa stúpalo viac-menej stále až na Orgoňovu Kýčeru. Bolo to vyčerpávajúce, stúpanie nemalo konca kraja. Chuťovka bola v podaní krátkej, ale výživnej žltej značky, vedúcej cez zarúbaný chodník kolmo hore opäť na modrú. Nakoniec som stál na vrchole Kýčery a oddychoval. Čakal som už len klesanie až do cieľa, ale opak bol pravdou. Po najprv krátkom ale strmom klesaní som v čase 23:55 prišiel na poslednú kontrolu K8 - Prístrešok pod Bukovinou (85,6 km). Bol tam rozložený oheň, psík čo mal odháňať medvede, a kontrolór s pečiatkou. Doplnil som vodu, do fľaše nariedil normálny jonťák (nie pivo:), zjedol balíček slaných krekrov ako inak so semienkami chia a pokračoval v klesaní ďalej.

Cieľ

Zvlnená krajina pokračovala, posledných zhruba 15 kilometrov som sa predieral nocou sám pomalým tempom ani nie 4 km/h. Odhadom cca 4 km pred Považskou Bystricou sa chodník napojil na spevnenú cestu vedúcu do mesta. Cieľ bol umiestnený v reštaurácii Arcadia, kde som prišiel už v nedeľu ráno o 3:50 v celkovom čase pochodu 20:20 hodín ako celkovo 40.-ty účastník. Bol som so sebou spokojný. Po niekoľkých mesiacoch "ničnerobenia" slušný čas. Ani nohy neboleli, a lýtko sa spamätalo. Rado mi podal ruku a diplom a objednal výborný guláš. Sprchy v cieli neboli, avšak to mi neprekážalo, umyl som sa na toalete, prezliekol čisté veci a chvíľu len tak sedel. Nasledoval už len ranný vlak do Žiliny, horúca vaňa a spánok.

Na záver ďakujem Radovi a celému organizačnému teamu za precízne pripravenú akciu. Kontroly boli super, občerstvenie rôznorodé a chutné a v dostatočnom množstve. Trasa výživná, pre niektorých pretekárska dráha (čas víťaza neuveriteľných 12:43 hodín). 100 km Javorníkmi doporučuje 9 ortopédov z 10 :) Teším sa na ďalší ročník!

Čo som počas pochodu zjedol/vypil: 3 x banán, 3 x energetický gel, 1 x cyklotyčinka, 2 x sójová tyčinka, 3 chleby s masťou a cibuľou, 2 pivné jonťáky, 10 korbáčikov, balíček slaných krekrov, 4 dcl Iskiate, 6 ltr čistej vody, 2 dcl normálneho jonťáku, 1 musli tyčinka, 2 nektarinky, 1 ampulka magnezia, asi 3 krajce tmavého celozrnného chleba s Karičkou, asi 2 plné hrste lesných malín a černíc a v cieli guláš s malou kofolou.

Fotogaléria TU.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?